Ján Sudimák

Môj článok začnem príbehom, ktorý sa stal pred 33 rokmi. Ako vojak, ktorý slúžil u Pohraničnej stráže, som plný ideálov navštívil v rámci "opušťáku" významného chovatel'a Nemeckých ovčiakov v Ústi nad Labem. Po dlhom hl'adaní som v podvečer, zazvonil a po vysvetlení dôvodov mojej návštevy som dostal pár stručných otá­zok.  Ako sa volá moja chovatel'ská stanica?                      
Koľko rokov chovám? Čo som odchoval? A posledná, či mu mô­žem ukázať 2 generačnú suku? Snažil som sa vysvetliť, že chránený názov chovatel'skej stanice, mi prišiel,
až keď už som narukoval, ale bol neob­lomný, vysvetlil mi ale, čo je to 2 gene­račná suka. Ak začnete chovať, na suke a nemusí byť z Vášho chovu a vychová­te po nej dcéru, ktorá bude v komplexe lepšia ako matka a po tejto suke odcho­váte kvalitatívne lepšiu suku v porovna­ní zase s jej matkou, dostanete sa k 2 ge­neračnej suke a môžete si povedať, že ste chovatel'. V opačnom prípade je to len o množení a nie o chovatel'skej prá­ci. Ak budete mať kvalitnú 2 generačnú suku, príďte mi ju ukázať a tak sa bude­me baviť o chove. Bola to studená sprcha, ktorá vo mne vyvolala zlosť a vtedy som sa v duchu vyhrážal: "veď raz Vám tú suku aj cho­vatel'skú stanicu predstavím".
Naše stretnutie sa už nezopakovalo, lebo po čase ma zlosť pre­šla, starý pán zomrel, ale myšlienka viacgeneračných súk mi zostala v pamäti. Aj dnes sa často stretávam s I'uďmi, ktorí sú doslova exper­ti na cudziu chovatel'skú prácu, niektorí neodchovali vôbec nič a to je skupina najväčších odborníkov. Druhá skupina síce chová, ale v "registroch" týchto chovných staníc chýba kontinuálna náväznosť chovatel'skej práce, najmä cez líniu matiek, niekedy aj v kombinácií, cez tzv. mužské krvné línie, teda línie psov. Aj zo svojej praxe po­znám prípady, aj po rôznych genetických kombináciách sa nedarí odchovať po výbornej suke dcéru, ktorá by aspon dosahovala kvalít matky a niekedy aj takáto suka znamená koniec línií cez matku. V týchto prípadoch je dobre , ak dá uvedená suka kvalitného syna, pokračovať po vhodnom výbere kvalitnej suky z iného chovu a tak sa dopracovať k suke na ktorej sa dá ďalej pokračovať v chovateľskej práci. Poznám mnohých chovateľov, ktorí celé desaťročia chovajú, ale stále na iných sukách, samozrejme z kvalitných chovov, a v niektorých prípadoch boli aj veľmi úspešné vrhy, s kvalitnými jedincami, len tá viacgeneračná suka je problém. Vôbec si pritom nemyslím, že by mal chovateľ chovať len na sukách z vlastného chovu, ale aj v týchto prípadoch by mala mať chovateľská práca viacgeneračnú náväznosť. Môj výborný priateľ a chovateľ v jednej osobe, ktorý sa prezentuje výbornými odchovmi, sa dostal tiež do ´´chovateľskej krízy´´  a povedal mi pri našich nekonečných rozhovoroch jednu vetu: ´´ten chov snáď nemá žiadné pravidlá´´. Chovateľ známej chovateľskej stanice je pod oveľa intenzívnejšou kontrolou, ako menej známi kolegovia a tým ,že šteňatá z týchto chovov si kupujú aktívni kynológovia, je kontrola a vyhodnotenie niekedy až 100%. Len ten kto nechová, neodchová aj nekvalitu, záleží na tom kto odchová a koľko špičkových jedincov, ak nie je vo vrhu špička, len priemerní jedinci, nie je to cesta vpred. Tieto pravidlá mi vštepovali starí chovatelia, ktoré po rokoch vlastného chovu som si mal možnosť overiť. Po svojich 34 rokoch chovateľskej práce, môžem skonštatovať, že chov je nádherná ale nesmierne zložitá činnosť.
Recept na úspešný chov je relatívne jednoduchý, kvalitní jedinci, tvrdý selekčný výber, štúdium a vyhodnocovanie genetických kombinácií a k tomu tak troche toho príslovečného šťastia.

Ján Sudimák NK 7-8/2007